Som človek, ktorý potrebuje veľa spať. Vždy som veľa spala, desať hodín bol pre mňa optimálny čas. Keď som otehotnela, vrhla som sa na čítanie všetkých možných bábätkovských kníh a neustále som sa číčíkala, že novorodenci predsa spia aj dvadsať hodín denne, takže to nebude až také náročné.
Do toho som študovala všetko o dojčení a súhlasne som prikyvovala laktačným poradkyniam. Bola som rozhodnutá dojčiť za každú cenu, na požiadanie. Dnes, po viac ako dvoch rokoch viem, že som urobila chybu, za ktorú som takmer zaplatila zdravím.
Koncom minulého roka som totiž skončila na pohotovosti s gastritídou, v rámci ktorej mi natočili rutinné EKG. A potom ho zopakovali. A krútili hlavami. Vraj to vyzerá na predinfarktový stav, môže byť spôsobený aj dlhodobým stresom z nedostatku spánku.
Na bábätko vám prispejeme až 300 €. Získajte príspevok na plienky Pampers, vybrané produkty HiPP, na kurz plávania alebo na monitor dychu.
20 mesiacov každú hodinu hore
Prvé týždne s bábätkom sme prežili celkom v pohode, v noci sa budilo hladné asi každé tri hodiny. No od tretieho mesiaca sa začal vyčerpávajúci kolotoč neustáleho nočného vstávania.
Malá sa niekedy zobudila aj každú hodinu, potom som ju zase dlho uspávala. Kým som zaspala aj ja, bola opäť hore. A keď začali rásť zúbky, situácia sa ešte zhoršila. Pridal sa plač a dlhé prehadzovanie v posteli, prípadne pokusy o odchod nevedno kam, ktoré som mnohokrát zachytila v poslednej chvíli, aby mi malá nespadla na dlážku.
Takto to išlo dlhé nekonečné mesiace. Namiesto radostnej mamičky sa zo mňa stala unavená mátoha, ktorá myslela iba na spánok. Jeho nedostatok som zajedala sladkosťami, aby som mala vôbec energiu, a tým som nabrala asi dvadsať kíl navyše, ktoré budem musieť zhodiť.
Naďalej som vo veľkom dojčila a bola som presvedčená, že keby som sa pokúsila tok mlieka obmedziť, fatálne by sa narušila vzťahová väzba.
Asi po roku, keď sa situácia nezlepšovala, som išla na prednášku spánkovej poradkyne Zuzky Guzmickej, ktorá mi okamžite otvorila oči. Dokonca som si zaplatila aj na mieru šité poradenstvo.
Pochopila som všetky detaily okolo tajomného detského spánku a s manželom sme sa pomaly začali pripravovať na to, že riešenie situácie je nablízku. Svetlo na konci tunela síce žiarilo jasnou farbou, no ja som sa stále nevedela odhodlať otestovať program v praxi. Neustále som ten moment odsúvala a pokračovala v zúfalom prežívaní zo dňa na deň. Bez radosti, bez nadšenia, bez energie…
Kamarátky nado mnou len neveriacky krútili hlavami. Jedna z mojich najlepších kamarátok je vydatá za Holanďana. V krajine jeho pôvodu idú ženy do práce po štyroch mesiacoch a tam je vraj bežné, že bábätko spí vo svojej postieľke alebo izbičke od prvých dní. Aby sa aj ženy vyspali.
Nechápala, prečo sme túto metódu už dávno neskúsili my, však dieťatko si časom zvykne. Ale vysvetľujte jej, že vám detský plač trhá srdce a nikdy by ste to takému malému stvoreniu neurobili. Chladné holandské nátury – brblala som v duchu.
Až som skončila na spomínanej pohotovosti, kde ma doktorka vydesila výsledkom EKG. To už sa manžel na situáciu nemohol pozerať a rázne rozhodol, že od ďalšej noci jednoducho dojčenie nebude a s malou začne spávať on.
Opýtala som sa aj na názor laktačnej poradkyne. Odpoveď ma neprekvapila – dozvedela som sa o neuspokojení potrieb dieťaťa či narušení našej vzťahovej väzby. Ja som však už bola rozhodnutá: naše dieťa potrebuje zdravú mamu a nie zničenú trosku.
Zvládol to tatinko
Prvá noc bola strašná, dcérka srdcervúco plakala a ja som plakala v obývačke. Druhá noc bola lepšia a od tej tretej si, akoby mávnutím čarovného prútika, na novú situáciu zvykla a prestala sa budiť. Spala!
Od decembra som teda opäť slobodná. Po 20 mesiacoch som spala viac ako dve hodiny vkuse. Dokonca sa párkrát podarilo prespať aj šesť hodín!
Keď sa malá zobudí, tatinko ju utíši. Jedinou nevýhodou je príliš skoré vstávanie. Niekoľko mesiacov sa budila o 4:30 či o 5:00, ostatné týždne potiahneme aj do šiestej. Vyriešili sme to ranným vyspávaním na striedačku – prvý spí manžel dve hodiny, potom spím ja dve hodiny.
Dnes je nám už hej. Viem si však predstaviť, že by sa malá budila aj o ôsmej. Alebo aspoň o siedmej. Dúfam, že aj také príde.
Detský spánok ma veľmi potrápil. Keď si spomeniem na to náročné uspávanie – v nosiči takmer do dvoch rokov, ktoré trvalo hodinu. Alebo na denné spánky trvajúce desať či pätnásť minút.
Na nekonečné vyspevovanie uspávaniek, keď som namiesto dieťaťa uspala seba. Dnes už viem, že by som to robila inak.
Začala by som so spánkovým poradenstvom čo najskôr a snažila by som sa bábätko naučiť na dve či tri prebudenia v noci.
Citlivo, s prihliadnutím na jeho potreby, aj na našu vzájomnú väzbu a vzťah. Ale aj na mňa, na moje zdravie a potreby.
Ak prežívate podobnú drámu, myslite aj na seba. Dieťa potrebuje spokojnú mamu!
