Venus, vy ste v 16 rokoch utiekli do Švédska. Ako si dnes spomínate na útek z Iránu? Bol to komplikovaný útek pod pláštikom noci s jednou taškou alebo sa dalo z Teheránu v pohode odísť?
Bol to veľký problém. Medzi Iránom a Irakom zúrila vojna, Afganistan okupovali Rusi, v Turecku zas boli vysoké hory a zima. Jediná schodná možnosť bol teda Pakistan, cez ktorý som mohla utiecť. Musíte tiež pochopiť, že sa veľa mladých mužov chcelo vyhnúť nezmyselnej vojne, a tak utekali tiež. Väčšie skupiny boli preto podozrivejšie. Môj otec si myslel, že bezpečnejšia možnosť bude, keď pôjdem sama, ešte s jedným dievčaťom. Nemala som so sebou skoro nič a cesta cez hory a rôzne dediny mi trvala asi dvanásť dní. Nakoniec som dorazila do Pakistanu.
Pýtam sa preto, lebo z Československa sa len tak ľahko utiecť nedalo a ten, komu sa to podarilo, nadlho stigmatizoval svoju rodinu – nemohli študovať, pracovať… bolo to podobné aj v Iráne?
Áno, bolo to rovnaké. Ja som utiekla, jeden brat bol vo väzení a ďalší dvaja študovali v zahraničí. Moja rodina bola prenasledovaná, najviac môj otec. Situácia bola nebezpečná a keď do školy po mňa prišli revolučné gardy, rodičia chceli, aby som utiekla. Dlhé roky potom musela moja mama chodiť vypovedať na súd, prečo jej deti utiekli.
Foto: Jana Fašungová
Vo Švédsku ste strávili šesť rokov a potom ste prišli do vtedajšieho Československa. Pôvodne na rok, no žijete tu už 24 rokov. Ozaj, ako ste si zvykli na našu povestnú gastronómiu? Halušky, pivo, Horalky či tlačenka s cibuľou vás dostali? ☺
Milujem bryndzové halušky. Bryndza sa totiž dosť podobá na jeden iránsky druh jogurtu. A môj britský manžel zas dvadsať rokov denne jedával jednu Horalku a Tatranku. Doteraz ich kupujeme ako darčeky, keď ideme do Švédska a Anglicka.
Ste matkou troch dcér a v Petržalke ste založili medzinárodnú školu a škôlku Brilliant stars International primary school and Kindergarten. Sústreďujete sa v nej na prírodu, životné prostredie a hodnoty ako spravodlivosť, pravdovravnosť, štedrosť, láskavosť. Čo si pod týmto konceptom máme predstaviť?
Pri založení Brilliant Stars som sa inšpirovala bahájskymi myšlienkami – najlepší spôsob ako sa dajú vytvoriť nejaké pozitívne zmeny je cez vzdelanie a výchovu. Ale akú výchovu? V bahájskom písme často čítame, že existujú tri druhy výchovy. Prvá sa zaoberá telesným zdravím dieťaťa. Druhá je intelektuálna – rozvíjanie nášho mesta, krajiny, hudby, literatúry, architektúry. Ale potom je tretia a najdôležitejšia výchova dieťaťa – duchovná. To je srdce.
Pre mňa bolo dôležité sa sústrediť na všetko, čo musí človek pri výchove dieťaťa robiť, nielen na jednu vec. A práve tá duchovná časť pre mňa znamená výchovu charakteru, vybudovať u detí dobré vlastnosti, cnosti ako súcit, spravodlivosť, pravdovravnosť, láskavosť.
Keď sa sústredíme na charakter, deti sú slušnejšie, láskavejšie, spolupracujú a naučíme ich ďaleko viac.
Dá sa naučiť slušnosť? Vidíte to v praxi?
Detské srdcia sú čisté. Sú ovplyvnené tým, čo robia rodičia, učitelia a spoločnosť. Potenciál je u každého dieťaťa, každé sa rodí dobré. Deti potenciál majú, akurát ich musíme viesť. A u malých detí to ide veľmi ľahko. Ony sú priťahované láskavým jazykom, to je ako magnet pre ich dušu, keď rozprávame pekne, jemne. Sú citlivé na pravdovravnosť, chcú, aby sme takí boli.
Sú sklamané, keď nie sme a ihneď vidia, keď chceme od nich pravdovravnosť, no na druhej strane z nás vychádzajú vety ako: „Povedzte, že mama nie je doma.” alebo „Povedz v škole, že si neurobil úlohy, lebo si stratil zošit.” Podľa mňa to nie je ťažké, učiť deti slušnosť je radosť. My ako učitelia a rodičia však musíme tie vlastnosti učiť aj seba.
A to je asi ešte väčšia výzva…
Jednoznačne. Ale prináša ovocie. Keď to deti vidia, nasávajú, opakujú, nevidia zlo, len dobro.
Foto: Jana Fašungová
Najpálčivejšou otázkou súčasnosti je téma globálneho otepľovania. Vy sa ňou isto zaoberáte podstatne dlhšie ako laická verejnosť, myslíte si, že je ešte nádej na záchranu našej planéty?
Podľa toho čo čítam – veľmi sa bojím. No možno to je moja viera, že to bude nakoniec dobré a ľudia sa preberú a začnú niečo robiť. Keď vychovávate dieťa, vidíte, že občas musí niečo zakúsiť na vlastnej koži predtým, ako urobí správnu vec. Podobne je to s nami – nevenujeme pozornosť tomu, čo nám hovoria vedci a možno si uvedomíme, čo sa deje, len skrz nejaké veľké utrpenie. Ľuďom môžete aj stokrát niečo povedať, oni si to zjavne potrebujú skúsiť na vlastnej koži.
Ľudstvo je prahu dospelosti, sme ešte stále len takí adolescenti. Myslím si, že keď prídu problémy a katastrofy spojené s globálnym otepľovaním, bude to pre nás ako pre dieťa, ktoré potrebuje zažiť niečo horúce, aby pochopilo, že to trochu páli. Len s tým rozdielom, že tento raz možno nebude páliť len trošku, ale riadne. Ja však dúfam, že sa ľudia čím skôr preberú. Lebo malé ostrovy už následky cítia na vlastnej koži. Napríklad obyvatelia ostrovov v Pacifiku sú v ohrození a budú sa musieť vysťahovať keď stúpne hladina mora. Teším sa, keď vidím, že sa na Slovensku o tom rozpráva stále viac. Musíme však okamžite konať. Nie malé, ale veľké kroky.
Vo svete sú klimatické protesty, ktoré začala Švédka Gréta. Hovorí sa, že práve deti budú tým hýbateľom a cestou, ktorá nás dotlačí k zmene. Planétu treba zachrániť totiž pre ne.
Mám tri dcéry. Keď som sa pripravovala na TEDxBratislava, čítali si môj prejav a komentovali ho. Povedali, že chcem hovoriť o tom, že deti sú hýbateľom zmien na zemi. Ako správne podotkli, deti to môžu urobiť len vtedy, pokiaľ sú k tomu vychovávané. Určite je aj za Grétou nejaká mama, babička či učiteľka. Niekto, kto ju nadchol. Potrebujeme však veľa Grét. Ja mám v škole kopec takýchto detí, je to výsledok výchovy. Veľmi jasne vidno, aj u nás, že tam, kde je v triede viac nadchnutá a zanietená učiteľka, tam je aj viac takýchto detí.
Deti chcú pomôcť zlepšiť svet. Keď im rozprávam o nejakom probléme, myslia si, že hneď treba niečo robiť, aby sa to vyriešilo.
A taktiež nám dospelým až slepo dôverujú. Áno, dieťa sa veľmi ľahko nadchne, reaguje ihneď. Minule mi mama mojej žiačky povedala, že jej sedemročná dcérka smutne vyhŕkla: „Mama, vieš, že koala o chvíľku vyhynie?” Priznávam, bol to môj omyl, nemala som to deťom na hodine vôbec hovoriť. Ale to dieťa svoju mamu okamžite upokojilo. Povedala jej, že všetko dobre dopadne, lebo deti to zmenia. A išla z nej taká istota, tak tomu verila, že sa nedalo odporovať.
To isté dieťa potom naliehalo na rodičov, aby spolu zachránili veľryby. Začali si o tom viac študovať, mama kúpila vykrajovátko vo forme veľryby, napiekli spolu keksíky a vymysleli špeciálny projekt v našej školskej záhrade. Začali zbierať peniaze na záchranu oceánu a pokračujú v zbierke medzi priateľmi a susedmi doteraz. Všetko spustila situácia, kedy som deťom v triede omylom povedala, že koaly sú pred vyhynutím. Všetkých tridsať detí onemelo, musela som ich potom povzbudiť, že aj vďaka našej pomoci ich ešte dokážeme zachrániť.
Ako teda globálne otepľovanie vysvetľujete deťom? Keď sa na nich z médií denne valia správy o vymierajúcich druhoch, vymierajúcich pralesoch, o nenásytných ľuďoch, ktorí chcú viac aj za cenu toho, že si pod sebou pília konár?
Je to ľahké. Hovorím im, že to môžeme ovplyvniť. Dúfam, že si pomaly uvedomujú, že najväčšiu radosť neprinášajú peniaze alebo pozície, ale to, že urobíme niečo dobré a prospešné pre druhých. To je najväčšie potešenie a deti ho dennodenne zažívajú. Veria a nie sú cynické ako dospelí.
Foto: Jana Fašungová
Akú originálnu myšlienku ste od nich počuli?
Raz som im vysvetľovala koľko oxidu uhličitého vyprodukuje lietanie. V ich očiach som priam čítala zúfalstvo, lebo každé z nich chce ísť na dovolenku k moru, teší sa na ňu. Potom títo osemroční žiaci rozmýšľali, čo ďalej a ja som im povedala, že môžu skúsiť niečo vymyslieť. Pamätám si jedno dievčatko, ktoré odchádzalo z triedy a dokola si opakovalo „vymyslieť, vymyslieť.”
O niekoľko dní som našla fotografie môjho prvého žiaka na internete. Volá sa Kristián Kierulf a v súčasnosti je v Nórsku. Predstavte si, že vymyslel osobné lietadlo, ktoré funguje bez CO2. Doniesla som deťom jeho fotku a rozprávala som im príbeh o ňom, že aj on k nám chodil, keď bol malý a dnes už testujú jeho lietadlo. Decká boli pyšné a nadšené.
U nás v škole jednoducho spájame výchovu charakteru s prírodou. Zoberte si napríklad umiernenosť. Keby sme všetkých naučili umiernenosti, pocítili by sme zmenu aj v prírode. Diskutujeme a učíme deti, že umiernenosti sa môžu učiť už v jedálni, keď to nebudú preháňať s jedlom. Tieto malé kroky môže robiť každý z nás a okamžite. Akurát potrebujeme, aby to robilo veľa ľudí.
Sadíte kríky, zachytávate vodu do sudov, varíte z lokálnych potravín. Vidíte na deťoch zmenu?
Určite. Vidím to na odozve, ktorú dostaneme od rodičov. Ďakujú nám, že ich dieťa učí šetrnejšiemu prístupu k životnému prostrediu aj dospelých. Jedna mama mi hovorila, že išli na výlet do Talianska a dcérka si namiesto krásnych budov a námestí všímala len špinu, ktorú tam mali. Nuž, taký prostý je pohľad dieťaťa.
Iní rodičia sa mi zas položartom sťažovali, že na nich normálne vyvíjame nátlak. Aby menili zaužívané zvyky. Dokonca tri a pol ročný chlapček mal ísť na výlet a mama ho vybavila plastovou fľašou, čo sa u nás nesmie. Malý povedal, že látkovú tašku už majú, ale na tej fľaške ešte musia popracovať. (smiech).
Koncom roka sme medzi rodičmi robili anketu. Pýtali sme sa, či doma robia veci inak vďaka tomu, čo sa v škôlke učia a takmer všetci povedali áno. Ukazuje sa, že aj cez školu a učiteľov sa dá mať veľký vplyv.
Venus s našou redaktorkou Marínou Gorghetto, foto: Jana Fašungová
Autorka: Marína Gorghetto
Dlhoročná novinárka so skúsenosťami z obľúbených týždenníkov, mesačníkov, webov či televízie Markíza. Žila a pracovala v Španielsku a tri roky strávila v Indonézii, kde prednášala na jednej z najväčších jávskych univerzít žurnalistiku. Milovníčka cappuccina a špagiet sa v súčasnosti naplno venuje dcérke, písaniu pre portál Promama, ako aj materskému centru Obláčik, ktorého je štatutárkou.
