Atoms/icons/24/grey/info-24
Od 1. 8. 2022 už nie je potrebné zasielať prihlášku pre novorodenca do zdravotnej poisťovne. Jeho poistenie vzniká automaticky v rovnakej poisťovni ako je poistená matka. 
Zisti viac.
Zdravotná poisťovňa v mobilnej aplikácií

Zdieľať

Monika Kapráliková: Deťom vštepujeme, že ich domov je v nás

Monika Kapralikova

Historička Monika Kapráliková je renesančná žena. Na náš rozhovor dorazila z Viedne, kde večer predtým absolvovala premiéru divadelného predstavenia Nebezpečné známosti. V úlohe herečky.

„Ospravedlňte môj účes, asi som ešte natupírovaná z maskérne,” hovorí sotva čo vojde do dverí. A spolu s ňou vtrhne obrovská lavína energie. O tom, čo je third culture kid syndrome a ako sa žije manželkám diplomatov a ich deťom, rozpráva živelne, podnetne a úprimne.

Monika Kapralikova

Aké sú teda prvé popremiérové dojmy? 

Všetky katastrofy už sú za nami… Kolega nemohol nájsť papier a kalamár, ktorý rekvizitári samozrejme dali na svoje miesto. Len ich v tom strese a adrenalíne nevidel. Našťastie sme mali náhradnú sadu. Budeme hrať celý týždeň.

Ako ste sa vôbec ocitli vo Viedni na divadle?

Vo Viedni žijem kvôli môjmu mužovi, ktorý je španielsky diplomat. A ja sa potrebujem nejako realizovať. Nie je to tak, že by som nemala čo robiť, ale mám na mysli umelecky alebo kreatívne. Divadlo som hrala aj keď sme bývali v Prahe, ale vo Viedni bol problémom jazyk. Bolo mi jasné, že v nemčine hrať nebudem, tak dobre ju neovládam. Potom som ale zistila, že tam na vysokej úrovni, aj keď amatérsky, pôsobí španielska skupina Soles del Sur. Som s nimi už rok a pol, sú pre mňa ako rodina. Dáva mi to strašne veľa.

Úprimne by som nečakala, že manželka diplomata hrá divadlo…

Spojenie diplomacie s divadlom nie je také výnimočné, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Britská veľvyslankyňa v Prahe Jane Thomsonová počas svojho pôsobenia hrávala divadlo tiež. Čo sa mňa týka, súvislosti s prácou môjho muža hovorím profesionálna recyklácia. Nie vždy môžem robiť to, čo viem alebo chcem. Často sa to odvíja od toho, čo robiť môžem. V závislosti na jazyku, okolnostiach, predsudkoch okolia.

Voči diplomatickým manželkám má stále veľa ľudí predsudky. Lenže predstava o tom, ako diplomatická manželka vyzerá a čo robí, je väčšinou vzdialená realite. Sama som tieto predsudky kedysi mala. Lenže potom sa mi „prihodil” môj muž a ja som sa stala tou manželkou.

FOTO: Jana Fašungová Photography

A zistili ste, že všetko je inak?

Zo začiatku som mala sama problém sa zaradiť. Nechcela som byť tým predobrazom, voči ktorému som mala predsudky. Ak vyslovene nešlo o diplomatické akcie, veľmi som ani nehovorila, čím je môj muž. Teraz to už vravím ako prvé, pretože to determinuje celý rad vecí v mojom živote. Po Madride sme sa sťahovali do Prahy, kde som sa s tým takpovediac naučila žiť.

Svoju úlohu som prijala a začala si ju aj viac užívať. Prestala som hovoriť „ony” a začala hovoriť o „nás”.

Fungovala som tam v Diplomatic Spouses Association, ktorá združuje aj manželov veľvyslankýň alebo partnerov veľvyslancov. Takže zďaleka nejde len o manželky.

Čo ste v tej organizácii robili?

Realizovala som sa ako koordinátorka charitatívnych projektov. Ja musím stále niečo robiť. Ale hlavne som vďaka tejto organizácii zistila, že partnerky aj partneri diplomatov sú úžasní a že fungujú ako skvelá svojpomocná skupina. Pretože o problémoch, aké ostatní ľudia nemajú, sa vám ťažko hovorí. Tieto ženy a muži však presne vedia, o čom hovoríte, pretože tie situácie dobre poznajú. Problémy okolo sťahovania, viacjazyčnej výchovy, vykorenenia a podobne. A vtedy som zistila, že mi dokážu v mnohom porozumieť a že si môžeme tiež navzájom veľa dať.

Takže teraz ste teda v akej fáze?

Teraz som vo fáze, kedy som na Instagrame založila a spravujem účet The Diplomatic Spouse a snažím sa na ňom ukazovať o čom je reálny život diplomatickej ženy. Ja viem, že nie som úplne bežná diplomatická manželka, pretože nie všetky majú potrebu sa umelecky alebo vedecky realizovať.

Všetky nás ale spája fakt, že sme sa ocitli v tejto pozícii a ťažko sa nám hľadá únik z nej. Práve kvôli jazykovým bariéram, veľkej samote, kultúrnemu kontextu… A ja by som chcela ukazovať aj túto stranu našich životov.

Ako často sa napríklad taká bežná diplomatická rodina sťahuje?

Záleží na krajine. Môj muž je španielsky diplomat. Teda môj partner, pretože on je naozaj partnerom. Diplomacia je pre manželstvo veľká záťaž a je v nej veľká rozvodovosť. Aj pre nás je naše manželstvo už druhé. Rotujeme podľa typu krajiny. Španieli majú rôzne kategórie. Teraz sme vo Viedni, kde môžeme byť minimálne tri a maximálne päť rokov.

A predtým ste boli v Prahe?

Áno. Nám sa stal taký malý zázrak. Keď toto niekomu poviem, tak sa hneď pýta, ako je to vôbec možné. Dva posty v Európe po sebe a k tomu v tej strednej sú naozaj výnimočné. Zjednodušene je to však preto, že Praha je hodnotená ako kategória B. Rovnako ako všetky EÚ krajiny bývalého komunistického bloku. No a Viedeň má A. Tie kategórie sa musia striedať. Nemôžete dostať napríklad dve A po sebe. V nejakej fáze by malo byť aj C. To sú hlavne krajiny tretieho sveta, ale napríklad aj Albánsko alebo Ukrajina. Do mnohých destinácií typu C samozrejme diplomati jazdia sami bez rodín. Napríklad do Afganistanu alebo Iránu a Iraku. Tie sú na rok, maximálne 3.

To je pochopiteľné. Ale aj v tom relatívne bezpečnom svete musí byť s deťmi také sťahovanie dosť náročné…

Celkom áno, preto jazdíme vždy na maximum času. V Prahe sme boli štyri roky, vo Viedni chceme byť päť. Minimálne rok a pol trvá adaptácia. A s pribúdajúcim vekom, množstvom vecí a deťmi sa človek upína k tomu, že by rád niekde vyhodil kotvu. Vykorenenosť je jednou z našich životných tém.

Teraz už vieme, že po Viedni sa budeme sťahovať späť do Madridu. Sú ale krajiny ako Česká republika a myslím, že aj Slovensko, kde sa po každej destinácii vraciate domov. Nám to komplikuje tiež fakt, že sme zmiešané manželstvo. Ja sa vlastne domov nevraciam, som večný exilant.

A preto ten blog? 

Áno, všetky tie pocity chcem dostať von cez blog, kde píšem o úskaliach výchovy a rodinného života. Snažím sa o tom nepísať ako o probléme, pretože si uvedomujem, že problémy majú ľudia v Afrike alebo Sýrii. Toto je v živote skôr komplikácia.

Takže vaše deti nič také ako domov nepoznajú?

Domov majú v nás. A potom majú rodiny v Španielsku a na Slovensku. Tým, že sme blízko, vo Viedni, tak sa skutočne fyzicky stretávame nielen s rodinou, ale aj so starými priateľmi. Väčšina z nich má deti, takže nám tu kvitnú priateľstvá druhej generácie. A to je strašne pekné, snažíme sa to podporovať, práve preto, aby aj oni mali nejakú sieť, ktorá nezávisí na tom, kde sa momentálne nachádzajú.

Akým ďalším ťažkostiam musia čeliť diplomatické deti?

Volá sa to Third Culture Kid Syndrome, ktorým trpia deti, ktoré vyrastajú v inej kultúre, než ich rodičia. V našom prípade sú to dve rodičovské kultúry. No a v krajine, kde žijú, sú stále „iní”. Moje deti nikdy nebudú mať takú dokonalú nemčinu, ako keby sa s ňou narodili, vždy budú vyčnievať, nechápať referencie na seriály, animáky, vtipy. Veci, ktoré musíte ľuďom, ktorí sú z inej kultúry, vysvetľovať. A tak si vytvoria kultúru „vlastnú”, tretiu, v ktorej si rozumejú viac napríklad s Japoncom alebo Talianom naturalizovaným v Rakúsku než s „čistokrvným” Španielom, Slovákom alebo Rakúšanom.

A ako to vníma vaša desaťročná dcéra?

Snažíme sa z toho nerobiť drámu. Známky v škole má samozrejme orientačné, pretože to nemá šancu stíhať. Musela zvládnuť nemčinu za dva a pol roka. Teraz bude mať štvorku a my sme to oslavovali s veľkým nadšením. Po jazykovej stránke jej to ale dalo veľa. Naučila sa perfektne hovoriť a sloh dokáže napísať tak, akoby ho napísal rodený Rakúšan, ktorému slohy nejdú. Čo je neuveriteľné.

Snažím sa ju stále motivovať, pretože ona sa frustruje. Je ctižiadostivá, bohužiaľ však nemá šancu zažiť taký ten bežný školský úspech. Teraz je mojou veľkou výzvou prísť na to, ako jej sprostredkovať úspech iným spôsobom. A prekvapivo ju baví hranie. Po kom to asi má, že?

Nesťažuje sa napríklad, že by radšej žila s nejakou normálnou rodinou?

S inou nie, ale to viete, že sa občas sťažuje, prečo sa musíme kvôli otcovi toľko sťahovať. Stále však vidím, že je naviazaná na nás. V puberte to bude asi zložitejšie. To sa budeme akurát opäť sťahovať. Nad tým zatiaľ nechcem premýšľať. Snažíme sa byť takí chápaví, ako sa to len dá. Ale zase nie príliš ľútostiví, to nie je cesta. Skôr, brať to ako výhodu.

Ona si neuvedomuje, že dostáva veľa vecí automaticky. Napríklad som zistila, že ju kamarátka z pasie učí taliansky. Nepovedala mi to. Vie už päť jazykov. Hovorí slovensky, španielsky, česky, nemecky a anglicky a teraz sa automaticky púšťa do ďalšieho. Tak jej hovorím: „Nemáš tých jazykov na teraz dosť? Nechcela by si sa radšej sústrediť na tú nemčinu?” Piaty jazyk, nemčinu, sme museli pribrať, pretože na to, aby šla na anglickú školu, sme úprimne nemali peniaze. Aj to je jeden z mýtov. Nie všetky ministerstva zahraničných vecí totiž preplácajú všetky náklady na vzdelanie. Tie niekedy bývajú celkom astronomické.

Čeština a slovenčina sa jej nepletú? 

Nie. Keď nastúpila v Čechách do prvej triedy, naučila sa perfektne. Len nevie ř. Niektoré deti sa jej za to smiali. Deti vedia byť občas kruté. Ale ona hovorila česky aj na mňa. Slovensky začala, až keď sme sa presťahovali do Viedne. To je ďalšie špecifikum third culture kids. Hovoria rady tým jazykom, v ktorom práve žijú, jazyky rôzne kombinujú. S nami sa ale snaží prepínať do slovenčiny a španielčiny. Neverili by ste, ale v Rakúsku sa aj inak píše písaným písmom. Takže sa to tiež musela preučiť. Do toho nemčina, nové prostredie, noví kamaráti…

Ako to svojim dcéram vysvetľujete, že to majú takto zložité?

Ja im to nevysvetľujem, takto to skrátka je. A keď príde nejaký konkrétny problém, tak ho riešime. Jazyk je všetko. Ovplyvňuje slovné úlohy z matematiky aj ďalšie predmety. Snažím sa im vysvetliť, že ich spolužiaci nevidia, čo všetko museli urobiť preto, aby boli tam, kde sú. Ale nechcem ich ľutovať a ani seba. Skôr sa im snažím porozumieť a prekonať s nimi tie problémy, pripomínať, že sme tím a podporujeme sa navzájom. Samozrejme, že je to niekedy ťažké.

Pochybnosti o tom, či robíme dobre, mávame asi všetci.

Vždy hovorím, že mám také tri časti: Monika – mama, Monika – partnerka a Monika – Monika. Tie prvé dve časti vedia, že chceme byť všetci spolu, Monika – Monika by tento spôsob života už dávno opustila. Vždy som si myslela, že som dobrodružný a adaptabilný typ. Teraz, keď to žijem, tak vidím, že pevné väzby a nejaké korene potrebujem. Preto sa snažím stále robiť niečo zmysluplné, aby som sa vysporiadala so samotou, ktorá sa s týmto spôsobom života spája. Potrebujem byť užitočná, mať vlastnú prácu.

Foto: Jana Fašungová Photography

Čo dnešné európske ženy najviac potrebujú? Čo im chýba?

Nemyslím si, že by situácia bola tak zlá ako trebárs za generácie našich starých mám. Príležitostí pre ženy je dnes omnoho viac. Nechcem ale prehliadať napríklad nerovnosť v odmeňovaní žien. Tá, ako aj x ďalších problémov, tu stále sú. Z nerovnomernej situácie by som ale nevinila nutne len mužov.

Mnohé ženy sa, aj napriek svojim nepochybným schopnostiam, držia radšej skôr v ústraní. Buď sme na to zvyknuté, pretože sme tak vychované, alebo sme príliš sebakritické. Myslím si však, že by ženy mali byť viac prítomné vo verejnom a politickom živote. Predsa len dokážeme priniesť iný uhol pohľadu do verejnej diskusie.

Ženám tiež, nielen tým európskym, chýba solidarita.

Natálie Veselá

Autorka: Natálie Veselá

Krotiteľka písmeniek, milovníčka hudby, piva, beletrie a neplánovaných ciest s nejasným cieľom. Editorka, novinárka a hlavne matka deväťročného Jáchyma je presvedčená o tom, že rodičovstvo je ten najlepší kurz osobného rozvoja, sebaovládanie, bezpodmienečnej lásky, tolerancie a čierneho humoru. A taká by podľa nej mala byť aj Promama.

Natálie Veselá

Natálie Veselá

Krotiteľka písmeniek, milovníčka hudby, piva, beletrie a neplánovaných ciest s nejasným cieľom. Editorka, novinárka a hlavne matka deväťročného Jáchyma je presvedčená o tom, že rodičovstvo je ten najlepší kurz osobného rozvoja, sebaovládanie, bezpodmienečnej lásky, tolerancie a čierneho humoru. A taká by podľa nej mala byť aj Promama.

Natálie Veselá

Krotiteľka písmeniek, milovníčka hudby, piva, beletrie a neplánovaných ciest s nejasným cieľom. Editorka, novinárka a hlavne matka deväťročného Jáchyma je presvedčená o tom, že rodičovstvo je ten najlepší kurz osobného rozvoja, sebaovládanie, bezpodmienečnej lásky, tolerancie a čierneho humoru. A taká by podľa nej mala byť aj Promama.
Share on facebook
Share on twitter

Pomohla ti táto odpoveď?

Poskytovateľom tejto služby je Union poisťovňa, a. s., ktorá vykonáva svoju činnosť v rozsahu určenom zákonom č. 39/2015 Z.z. o poisťovníctve v platnom znení a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Poskytovateľom tejto služby je Union zdravotná poisťovňa, a. s., ktorá vykonáva svoju činnosť v rozsahu určenom zákonom č. 581/2004 Z.z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou v platnom znení a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.